O mne

Volám sa Pavol Zlatovský a maľovaniu sa venujem od detstva.

No až v posledných rokoch táto záľuba prerástla v skutočnú vášeň. Premýšľanie nad pôsobením farieb, zobrazením svetla a ponorením niektorých prvkov do tmy či práca s detailmi ma dokážu pohltiť natoľko, že pred plátnom často prestávam vnímať čas.

Cez svoje diela sa snažím poukázať na krásu ľudského tela, prírody, jej pestrofarebnosti, divov, našej malosti, no zároveň aj vynaliezavosti. Cez iné sa však pozorovateľa snažím pozdvihnúť z prachu všednosti a priemeru, v ktorom sa každý deň pohybuje a vyniesť ho vyššie, odkiaľ sa mu svet bude zdať krásny a nezaťažený plytkými ťažkosťami. V ďalších dielach sa pozorovateľa snažím konfrontovať s tmou, strachom, zlyhaním, smrťou alebo neznámou silou, ktorej sa musí vzoprieť. V takom momente však chcem stáť pri ňom skrytý v diele, aby som mu mohol ukázať, že až v skutočne hlbokej tme spozoruje nevysvetliteľný záblesk svetla, ktorý ho povedie. Chcem, aby v mojich dielach našiel silu pokračovať, nečakať na lepšie podmienky, zápasiť a nevzdávať sa napriek neprekonateľnej prekážke. A prajem si, aby ste sa týmto pozorovateľom stali aj

Vy.

Krátky životopis

Nenarodil som sa s ceruzkou v ruke ani pod umeleckou hviezdou. Pri narodení som mal ruky celkom prázdne, malé, so skrčenými prštekmi a možno trochu mazľavé a krvavé. Rozhodnutie, aké nástroje do drobných rúk vziať, sa rodilo počas prvých rokov života, keď som zo zvedavosti chytal všetko, čo som mal na dosah.

Povzbudzovaný rodičmi som skúšal poznávať svet cez kreslenie, maľovanie i písanie. Dokázali oceniť mnohé moje nepodarené diela a vytrvalo mi dodávať energiu, aby som pokračoval v tvorení ďalej.

Do rúk mi tak okrem pasteliek a ceruziek začali pribúdať aj štetce, tvrdé pastely a tuše. Dlho trvalo, kým som si k nim vytvoril vzťah a pochopil som, akým spôsobom sa s nimi dá najlepšie pracovať. A ešte dlhšie mi trvalo pochopiť, že si s niektorými nikdy nebudem rozumieť. Tak mi napokon k srdcu prirástli štetce, akrylové a olejové farby. S nimi pracujem už skoro desať rokov a snažím sa ich poznať tak dobre ako vlastnú dlaň. Ale zisťujem, že je to celoživotný proces, ktorý by som len ťažko zvládal bez inšpirácie.

Neraz som zostával v tichom údive stáť pred obrazmi majstrov, ktorí dokázali realisticky zobraziť krajinu, vytvoriť pôsobivú atmosféru či pomocou správne zvolených farieb a ťahov štetca preniesť emócie na diváka. Nimi inšpirovaní sa snažím kráčať podobnou cestou.

Hoci sa často po dokončení diela dostaví pocit nespokojnosti a myšlienka, že som mohol obraz spraviť lepšie, s pokorou a vďakou prijímam každé uznanie i opodstatnenú kritiku od ľudí. Sú cenné, lebo sa na moje diela dívajú tak, ako to ja nikdy nebudem môcť. Inak. Inak ako autor.

Drž hubu a bude ti dobre

Ako som spomínal vyššie, svet som poznával aj cez písanie. Svoje úvahy o živote som pretavoval do krátkych príbehov a tie som potom spájal do väčších celkov. Postavy sa v nich zamýšľali nad tým, kam ich môžu priviesť vlastné rozhodnutia, či je lepšie mlčať a žiť ďalej v pohodlí, alebo nezaprieť svoj charakter, prehovoriť a znášať tak dôsledky. Rozmýšľali, čo je v živote skutočne dôležité.

Zúčastnil som sa viacerých literárnych súťaží a vyhral niekoľko cien, no najkrajším výsledkom písania bolo vydanie knihy v roku 2018 vo vydavateľstve Motýľ. Potešilo ma, že moje myšlienky sa rozšírili k stovkám ľudí a mohol som sa od mnohých z nich dozvedieť ich vlastné, jedinečné vnímanie sveta.

„A na čo ste teda prišli? Aký je?“

„Predstav si ho ako pec, z ktorej šľahá obrovský oheň a dym. Štipľavý dym, ktorý stúpa ďaleko do vesmíru. K peci stále prichádzajú malé a škaredé obludy, ktoré žijú v kanáloch a neustále do nej prihadzujú. Prihadzujú do nej všetko, čo nájdu, len aby oheň neprestal horieť. Prihadzujeme do nej aj my dvaja, aj keď si to možno neuvedomujeme. Ale zrejme ani nemáme. Nemáme myslieť na to, že ten dym dýchame, že troví naše pľúca, ničí zdravie a že keď bude pršať, tak sa všetok ten dym splaví do kanálov, kde žijeme. Nemáme nad tým rozmýšľať a už vôbec nie proti tomu protestovať, pretože všetci do toho ohňa prikladajú. Je to normálne a aj my máme byť normálnymi.“
úryvok z knihy